Pre stručnú informáciu pozri príručku: Ustanovenia EÚ v oblasti sociálneho zabezpečenia
Legislatíva spoločenstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia nenahrádza jednotlivé národné systémy sociálneho zabezpečenia jednotným európskym systémom. Takéto zosúladenie by ani nebolo reálne z dôvodu veľkých rozdielov v životnej úrovni medzi 27 štátmi, ktoré sú členmi Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. Okrem toho aj štáty s podobnou životnou úrovňou majú rôzne systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré vznikli v dôsledku dlhoročných tradícií, ktoré sú hlboko zakorenené v národných kultúrach a preferenciách tej ktorej krajiny.
Legislatíva spoločenstva v oblasti sociálneho zabezpečenia namiesto harmonizácie národných systémov sociálneho zabezpečenia ich jednoducho koordinuje. Inými slovami, každý členský štát je slobodný, pokiaľ ide o rozhodnutie, kto bude poistený v súlade s jeho právnymi predpismi; aké sa budú poskytovať dávky a za akých podmienok; ako sa tieto dávky počítajú a aké príspevky treba zaplatiť. Legislatíva spoločenstva obsahuje spoločné pravidlá a princípy, ktoré musia dodržiavať všetky národné štátne orgány, inštitúcie sociálneho zabezpečenia a súdne tribunály jednotlivých krajín pri uplatňovaní vnútroštátnych právnych predpisov. Takýmto spôsobom sa zabezpečí, že uplatňovanie vnútroštátnych legislatív rôznych štátov nebude mať negatívny vplyv na osoby, ktoré budú využívať svoje právo na voľný pohyb a pobyt v rámci Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru.
Jednoducho povedané, osoba, ktorá si uplatnila právo na voľný pohyb a pobyt v rámci Európskej únie, nemôže byť znevýhodnená oproti osobe, ktorá mala vždy trvalé bydlisko a pracovala na území len jedného členského štátu. Táto skutočnosť si vyžaduje riešenie rôznych problémov, a to najmä:
- v niektorých členských štátoch sa sociálne zabezpečenie zakladá na mieste bydliska, kým v iných sú poistené iba osoby, ktoré vykonávajú nejakú pracovnú činnosť (a členovia ich rodiny). Legislatíva spoločenstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia s cieľom vyhnúť sa situácii, keď sú migrujúci pracovníci poistení v dvoch krajinách alebo v žiadnej, stanovuje, ktorá vnútroštátna legislatíva sa na migrujúceho pracovníka v jednotlivom prípade vzťahuje;
- v súlade s vnútroštátnou legislatívou je mnohokrát nárok na dávku podmienený určitou dobou platenia príspevkov, zamestnania alebo bydliska (podľa krajiny a podľa typu dávky: 6 mesiacov, 1 rok, 5 rokov, 10 rokov alebo v niektorých prípadoch až 15 rokov).
Napríklad:
Čo by sa stalo s migrujúcim pracovníkom, ktorý sa stal invalidným a bol najprv 4 roky poistený v členskom štáte, kde treba byť minimálne 5 rokov poistený na to, aby mu vznikol nárok na poberanie invalidných dávok, a potom 14 rokov bol poistený v členskom štáte, kde sa vyžaduje minimálne 15 rokov platenia príspevkov?
Ak by neexistovali nariadenia a pridržiavali by sme sa vnútroštátnych legislatív, tak by tento pracovník nemal nárok na dávky v invalidite v žiadnej z týchto krajín napriek tomu, že bol spolu poistený 18 rokov!
Legislatíva spoločenstva stanovuje takzvaný úhrn dôb, čo znamená, že sa v danom prípade berú do úvahy doby platenia príspevkov, zamestnania či bydliska získané v súlade s vnútroštátnou legislatívou jedného z členských štátov, aby bolo priznané právo na dávky podľa legislatívy druhého členského štátu.
- V súlade s vnútroštátnou legislatívou sa v mnohých prípadoch dávky vyplácajú výhradne osobám, ktoré majú trvalé bydlisko na území príslušného štátu; v iných prípadoch sa výška dávky znižuje (napríklad 70% miesto 100%) vtedy, ak osoba býva v zahraničí. To by predstavovalo zvláštnu nevýhodu pre pracovníkov z prihraničnej oblasti, pre sezónnych pracovníkov a členov rodiny migrujúcich pracovníkov, ktorí stále bývajú v krajine pôvodu, ako aj pre dôchodcov, ktorí boli zamestnaní vo viacerých členských štátoch, alebo ktorí sa jednoducho rozhodnú presťahovať do inej krajiny po dovŕšení dôchodkového veku. Legislatíva spoločenstva v oblasti sociálneho zabezpečenia poskytuje adekvátne riešenia uvedeného problému pre všetky kategórie dávok.
- Legislatíva spoločenstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia určuje, ktorá krajina musí dávky hradiť vždy vtedy, keď sa na konkrétny prípad vzťahuje legislatíva viacerých štátov.
Takáto je teda úloha, ktorú zohráva legislatíva spoločenstva v oblasti sociálneho zabezpečenia. Nezavádza žiadne nové typy dávok ani neruší predpisy vnútroštátnej legislatívy. Jej jediným cieľom je chrániť európskych občanov, ktorí pracujú, bývajú alebo sa dočasne nachádzajú na území iného členského štátu.